New York, Washington, Niagara Falls

LTS – Latsov turistický sprievodca, aneb cestopis s človečinou

Slovo autora

pc2

V roku 2012 sme (moja maličkosť, Latso s rodinou) leteli na dovolenku do Škótska. V lietadle na trase Viedeň – Londýn som chytil inšpiráciu. Sedel som v trojke vedľa dvoch slečien z Viedne. Mladé, bezprostredné, neviazané kočky leteli do New Yorku. Len tak, akoby nič, ako keď som sa ja v ich veku, za totáča, vybral na čunder do Luhačovíc. „O. K.,“ povedal som si, „toto raz musím takisto absolvovať.“ Rodinná rada môj návrh odobrila a Lucka pridala Washington a Niagarské vodopády. Potom už nasledovalo len veľa gúglovania „new york za 2 dni, new york za 3 dni, new york za 4 dni, new york za 5 dní, new york in 2 days, new york in 3 days, new york in 4 days, new york in 5 days, Socha slobody, Empire state building, ESB, piata avenue, fifth avenue, 5th avenue, brooklyn, brooklyn bridge, brooklynský most, wall street, central park, centrálny park, belvedere, broadway, high line, Peter Luger, JFK, JFK airport, capitol, biely dom, white house, lincoln, lincoln memorial, lincolnov pamätník, niagara falls.......,“ veľa plánovania a ........... a výsledkom je toto. Veď posúďte sami. Ale jedno vám môžem prezradiť už teraz: Stálo to za to.

Príjemné čítanie Vám želá Latso Usmiaty.

Úryvok

Billboardy!!! Ty vole fakt, až teraz som si uvedomil, oni tu nemajú žiadne billboardy. Klobúk dolu! Nezainteresovaný by zrejme hodnotil big apple podľa Times Square, ale kedapak Pane, pravý opak je pravdou. Ak si odmyslíme Times Square, tak v celom New Yorku nevidíš jediný klasický billboard (počas celého „staying“ som videl možno tri plochy a lá billboard, ale to nebola klasika ako u nás, plochy patriace reklamnej spoločnosti, ale plochy, viazané na danú lokalitu a propagujúce niečo striktne spojené s danou lokalitou). Tak toto fakt oceňujem veľmi, veľmi vysoko. Mesto, v ktorom ide o prachy až na prvom mieste, mekka biznisu a bankovníctva a predsa nepodľahli pokušeniu zasrať (sorry za výraz) mesto billboardovými nechutnosťami a vyžmýkať z toho aj posledný cent. Plus k tomu treba prirátať čisté budovy, absolútne žiadne ale naozaj žiadne graffiti (teda, takmer žiadnesmile) a rating ide dramaticky hore, nehovoriac o tom, že mi to napadlo zrovna na ulici, ktorá je vyslovene reprezentačná, „rejtingovásmile.“

Stiahnuť prvých 59 strán (celkový počet strán 352)

pc2

Aktuality

recenzia

Rytmus života č. 32, 8. august 2018

recenzia

Recenzia mojej knihy

November 2017: začiatok predaja

November 2017: začiatok predaja

Objednávka

Záväzne si objednávam knihu „New York, Washington, Niagara Falls“ v cene 16,99 € vrátane poštovného a balného. Celková cena: 16,99 €. Nie sme platca DPH!

Akceptujem, že knihu „New York, Washington, Niagara Falls“ obdržím do 10 dní od pripísania úhrady na účet prevádzkovateľa stránky latso.sk.

súhlasím s vyššie uvedenými podmienkami

Množstvo:

V prípade objednávky väčšieho počtu kusov knihy Rozprávka o ekonomike aneb príbeh planéty Em sú stanovené poplatky podľa „Poštovné a iné poplatky“

Faktúru žiadam vystaviť na:
Knihu žiadam zaslať:
Všeobecné obchodné podmienky:

Údaje označené * (hviezdičkou) sú povinné.

Rozprávka o ekonomike aneb príbeh planéty EM

 

 

 

 

Hokej - blog

Číslo 56 žije a tak ideme do Viedne na hokej. Divné však? Veru tak. Tých divností je tu zopár. Po prvé nehrá Slovan, ani žiadny iný slovenský klub a dokonca ani slovenská reprezentácia. Po druhé, jak praví klasik, „už ani to cyankáli neni to čo bývalo“ a ani číslo 5 už nie je číslo 5. K päťke pribudla šestka. A po tretie do Viedne na hokej? Okej hokej, za kultúrou, za pamiatkami, možno za dobrou stravou a čo je asi najsprofanovanejšie, za nákupmi, ale hokej? A keď už šport, tak by som dokázal pochopiť futbal, trebárs keby Rapid alebo Austria vyfasovali v pohári Barcelonu, Real, či Arsenal, prípadne ak by rakúska reprezentácia hrala so Španielskom, Brazíliou alebo Argentínou. Presne takto by som uvažoval cca pred desiatimi rokmi a určite aj dnes nebyť môjho zlatíčka Emuš.

Vezmime to však pekne po poriadku. Sme hokejová slovanistická rodinka. V podstate až do vstupu Slovana do KHL skôr pasívna, na štadión Slovana sme zavítali iba príležitostne, na zápas s Trenčínom či Košicami. A Emka vtedy vzhľadom na svoj vek nechodila na hokej vôbec. Všetko sa zmenilo už spomínaným vstupom Slovana do KHL. Bez mučenia sa priznám, že tá euforická prvá sezóna dostala i mňa, starého harcovníka. Zápasy s Levom Praha, výjazdy do Záhrebu a Prahy, 10.000 slovanistov v O2 aréne v Prahe, Šatan, Višňovský a Sekera v drese Slovana, Chára a Voráček v drese Leva a iné hviezdy vo výlukovej sezóne NHL v iných dresoch, natrieskaná hala a lístky v dražbe. Áno, teraz to už aj mne začína znieť neuveriteľne, ale lístky na Slovan sa v prvej sezóne dražili!

Sorry! Nechal som sa uniesť a znovu som skončil tam, kde som nechcel. Takže pokus číslo dva, tentokrát bez akýchkoľvek emócií. V roku 2012 Slovan vstúpil do KHL a ja som sa so synom Markom, (vtedy sedemnásť) bavil o lístkoch na prvý zápas Slovana v tejto súťaži, 6. septembra 2012 zápas s Donbasom Doneck. „Aj ja chcem ísť,“ ozvala sa jedenásťročná Emuš. „Ty?“ zareagovali sme unisono s Markom. „Odkedy teba baví hokej?“ „Odjakživa,“ nedala sa Emuš a tak sa zrodila najväčšia hokejová fanynka Slovana.

Už len pre poriadok dodám, že Slovan prvý zápas s Doneckom prehral 2:4 a prvým strelcom Slovana v KHL bol Kytnár. Myslím, že skóroval už v prvej, či druhej minúte, „pokud se nepletu.“

Po pár zápasoch úvodnej sezóny naša „svätá“ trojica (áno, trojica, manželka Lucka je pasívny fanúšik, zápasy sleduje v teplúčku domova pri obrazovke) zavítala do fanshopu Slovana na štadióne. Účel návštevy boli dresy. V tom čase väčšina slovanistov chodila na zápasy v drese, o šále ani nehovoriac. Povinná to výbava. Dresy sme vybrali, vyskúšali a rozložili na pulte. „Chceme aj mená a čísla,“ oznámil som predavačovi. Marko bol rozhodnutý už dávno: „Vondrka, číslo 82,“ nadiktoval. Ja takisto: „Peter Šťastný, číslo 26,“ záhlásil som ako príslušník starej hokejovej gardy. Moja voľba v rodinnom kolektíve vyvolala rozporuplné reakcie. Marko s Emuš nechápali, že si nedám nejakého aktuálneho hráča. „A prečo? A tí čo tam chodia s Kapušom, Hujsom a podobne sú aktuálni?“ kontroval som. „Nehovoriac o tých, čo si tam dávajú vlastné mená, Pali, Maťo, Fero, prípadne prezývky Citrón, Kýbel, Dážďovka ,“ nedal som sa. Svoju voľbu som obhájil. Po prvé, Petra Šťastného osobne považujem za najlepšieho slovenského hokejistu v histórii a po druhé a toto bolo pre mňa rozhodujúce, nikdy som sa nezmieril s tým, že dres Petra Šťastného zvesili z výstavy dresov najlepších hráčov Slovana, ktorá visí na štadióne za bránkou nad tribúnou s kotlom. „Keď tam nemôže visieť, tak tam bude chodiť aspoň na mojom chrbte.“ A neodradil ma ani švagor Kristián, ktorý sa ma spýtal: „A to sa nebojíš, že ti tam dá niekto po hube?“ A už čakáme iba na Emku, ktorá nám svoju voľbu tajila do poslednej chvíle. Nastalo ticho. „No tak, Emka, už si sa rozhodla?“ pýtam sa jej. Aj predavač už začína byť trošku nervózny, majú tu pomerne plno. „Daj si Šatana,“ radím jej. Emuš na mňa zagánila svojím typickým výrazom a vyhŕkla: „Sigalet, číslo 5.“ „Čože?,“ nedalo to Markovi, „Sigalet??? Nechceš Višňovského, Šatana alebo Mojžíša?“ „Nie,“ rezolútne zdupľovala. „Okej, Sigalet, číslo 5,“ zopakoval som predavačovi.

A tak vznikla Emkina láska k číslu 5. Na jednom výjazde v Záhrebe si na neho počkala po zápase. Na žiadosť o spoločné foto Sigi zareagoval pohľadom na jej dres: „Nice jersey,“ načo Emka vytiahla čiernu fixku a požiadala ho o podpis. Odvtedy chodila na zápasy v drese s jeho podpisom na chrbte, na bielom čísle päť a aj s prémiou, s vinšom „All the best.“

Čas bežal, Jonathan Sigalet vydržal v Slovane tri sezóny. V roku 2015 prestúpil do švédskej Luley, avšak Emkina láska nebledla. No, nebledla..., pravdupovediac, na chvíľku, približne 2 sezóny, bola mierne naštrbená Kundrátkom, ale naozaj iba miernesmile. Emka naďalej poctivo nosila Sigaletov dres na každučký zápas Slovana a každý rok, pri debatách na tému kam tento rok na dovolenku v tom mala vždy jasno: do Švédskasmile. „Tati, Štokholm každý rok navštívi 10 miliónov turistov. A keď už tam budeme, tak môžeme ísť aj na nejaký prípravný zápas Luley.“ Na FlashScore na mobile si samozrejme ako svoj obľúbený klub nastavila Lulea, čo si v roku 2016 po Sigaletovom prestupe zmenila na  Frölundu. A tak sa nám bežne stávalo, že nám Emka hlásila ako hrá Lulea, respektíve Frölunda. Nemyslím „hlásila“ akože raz za čas nás poinformovala, ako sa Jonathanovi darí. Nie, myslím „hlásila“ doslovne, naživo, ako v priamom prenose. Napríklad sme sedeli v Budíku, v reštike na štadióne Slovana, na našej tradičnej predzápasovej večeri s pivkom (ja a Marko, Emuš ľadový čaj) a mobily nám blikali, nabiehali nám priebežné výsledky zápasov klubov, ktoré sme mali nastavené ako obľúbené a ktoré práve hrali. Ja som mal (a stále mám, zvyk je železná košeľa) nastavený Medveščak Záhreb (mimochodom, klub s najúžasnejšími fanúšikmi na svete), ktorý bol prakticky každú sezónu hlavný konkurent Slovana v boji o play-off, ďalej samozrejme Lev Praha a Banskú Bystricu (hlavne kvôli Handzušovi, ktorému som po návrate z NHL veľmi prial slovenský titul). Vymieňali sme si info, ktoré nám nabehli no a Emka nás, ak v tom čase práve hrala Lulea, respektíve neskôr Frölunda, informovala po svojom: „Lulea vedie 2:1. Sigalet bol vylúčený. Sigalet prihral na gól,“ samozrejme s hajlajtom „Sigalet dal gól!!!“ Čo sa naozaj raz zhodou okolností práve počas „Budíkového“ predzápasového posedenia stalo. Súčasťou Emkinho Sigaletovského folklóru boli návrhy na vycestovanie na zápas Frölundy v rámci Ligy  majstrov. V roku 2016 som bol týmto spôsobom pozvaný do Pardubíc, v roku 2017 do Liberca. Emkine pozvania som v obidvoch prípadoch zdvorilo odmietol z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Do tretice všetko dobré, tohtoročné pozvanie do blízkej Viedne na zápas miestnych Capitals s Indiánmi z Frölundy som už odmietnuť nemohol. Emuš na mňa s týmto návrhom vyrukovala prakticky ihneď po žrebe, čo bolo niekedy koncom mája a potom sa mi pripomenula okamžite ako viedenskí hlavnomešťania dali lístky do predaja, čo bolo, „pokud se nepletu,“ niekedy koncom júna. Približne v týždňových intervaloch som potom pravidelne počúval rovnaký refrén: „Už si kúpil tie lístky?“ až som tak nakoniec urobil 11. augusta. Tri lístky, ako inak, do sektoru hostí, 22,50 euríčka za kus na predstavenie, citujem z lístka, nech som aspoň trošičku originálny:

„CHAMPIONS HOCKEY LEAGUE presented by ENGELBERT STRAUSS

CHL 01 Vienna Capitals - Frölunda Indians

Nemám síce potuchy, kto či čo Engelbert Strauss je, ale vyzerá to dobre, tak amerikánskysmile, že?

No tak dobre, viem, je doba internetu a hrať sa na vtipného blbečka sa dlho nedá. Gúglim. Aj keď sa mi moc nechce. Pracovné odevy. Engelbert Strauss je nemecký výrobca pracovných odevov a oficiálny reklamný partner hokejovej Ligy majstrov.

ticket

Takže Emuš môže byť v klidu, 30. augusta o 20:20 uvidí po rokoch svojho miláčika. Vlastne určite ešte skôr. Rozkorčuľovanie si iste nenechá ujsť.

V deň zápasu, približne 20 minút pred naším odjazdom z domu dala Emka za dosť mojej otázke, ktorú som jej položil za posledný mesiac minimálne trikrát: „To naozaj pôjdeš v drese Slovana na zápas Viedeň Frölunda?“

„Kočka,“ pochválil som jej outfit so zdvihnutým palcom.

Na štadión sme dorazili okolo siedmej. Mali sme šťastie, na jednosmerke Strasse der Menschenrechte, po ktorej sme sa práve približovali k štadiónu, sa na aute zaparkovanom v automobilovej monolitnej štruktúre po našej ľavici, približne 20 metrov pred nami, rozsvietili cúvacie svetlá. Chvíľočku sme počkali, v duchu ocenili trpezlivosť mini kolóny, ktorú sme začali vytvárať a šup ho tam, obsadili sme jediné voľné miesto. Super. Po prvé popŕcha a my to nemáme ďaleko a po druhé vyhli sme sa jazdeniu okolo haly a hľadaniu voľného miesta. Veľká parkovacia plocha po našej pravici je zatvorená a tak by nám asi ostával iba návrat do nákupného centra Donau Zentrum a odtiaľ peši. Kapánek by sme premokli.

Do haly sme dorazili pár minút pred siedmou. Vstupná chodba s pokladňami je už pomerne plná. Fanúšikovia z oboch táborov (samozrejme drvivú väčšinu tvoria domáci) sa organizovane zoraďujú pred zatiaľ zatvorené turnikety. Veľa z nich je v dresoch, čo sa mi veľmi páči. „No jo, aj na Slovan chodilo v prvej sezóne KHL veľa fanúšikov v dresoch,“ vravím si v duchu. V tomto smere už i ja tvorím „mlčiacu“ bezdresovú väčšinu, pridal som sa k nej v poslednej sezóne.

„Ste hladní?“ pýtam sa.
„Som,“ reaguje Marko.
„Aj ja,“ vraví Emka.

Očami hľadáme reštauráciu či bufet. Vo vstupnej hale sa nič podobné nenachádza.

„Poďme do toho nákupného centra,“ navrhuje Marko a ukazuje smerom von, „videl som tam pizzériu, keď sme išli okolo.“
„Čo ja viem...,“ váham, „to zaberie dosť času, navyše popŕcha. Možno to o chvíľu otvoria a vnútri určite niečo bude.“

Emuš sa pridáva na moju stranu, aj keď u nej dážď a vzdialenosť do nákupného centra určite nehrá primárnu rolu. Tou je obava, že by zmeškala rozkorčuľovanie, na to dám krk.

Pýtam sa mladíka v pokladni, ktorý nám potvrdil, že vo vstupnej hale sa žiadny bufet nenachádza a odporučil nám cestu do nákupného centra: „Tam je veľa reštaurácií. Tu máme iba bufety priamo v hale.“

Marko by vyrazil, Emuš nie. Krátka bojová porada. „O.k., rozhodneme sa podľa toho, kedy otvárajú. Ak o chvíľu, tak vám musí stačiť niečo z bufetu, bageta alebo klobása,“ rozhodol som.

„O 19:20“ je odpoveď slečny z vedľajšej pokladne, kde sme sa medzitým presunuli.

„O dvadsať minút,“ oznamujem posádke, „to už musíte vydržať.“

Snažíme sa na lístku zistiť kde sedíme, v ktorom sektore, aby sme sa nepostavili do nesprávneho radu. Idem si oči vyočiť, ale okrem písmena G na lístku nič nevidím. „Je to možné? Však som to kupoval do sektoru hostí. Žeby toto géčko bol sektor?“ dumám. „Ukáž,“ berie mi lístok z ruky Emuš na príkaz ktorej som to do sektoru fanúšikov Frölundy kúpil. Po chvílke sa vzdáva i ona. „Postavme sa tam,“ ukazuje na rad, v ktorom je najviac fanúšikov Frölundy.

Otvárajú. Rad odsýpa rýchle, elektronické čítačky na turniketoch fungujú bezchybne, ako sa k nim približujeme, počúvame čoraz hlasnejšiu symfóniu „píp-píp-píp...“ štyroch, či piatich turniketov. Žiadny falošný tón, rad fandov sa rýchle míňa. Trošičku rozdiel oproti Slovanu. Poznám síce len vstup pre permanentkárov do sektoru B, ale tam to rozhodne neladí. Keď sa technika vzoprie, tak sa niekedy s permanentkou pohráte zopár desiatok sekúnd, kým sa turniketová mašinka poddá a rozsvieti vám zelenú šípku. A niekedy sa aj nepoddá. Vtedy nastáva krok číslo jedna, vstupná kontrola vás upozorní, aby ste sa pozerali do kamery a ak máte čiapku, či šiltovku, aby ste si ju dali dolu. Ak sa ani potom technika nevzdá, tak obsluha vám zoberie permanentku z ruky, povie vám „pozerajte do kamery“ a sama sa snaží permanentku napasovať na čítačku. Ono sa to samozrejme nakoniec vždy podarí, akurát to trochu zdržuje.

Blížime sa k turniketu a ja po očku sledujem mladého usporiadateľa ako kontroluje kufor fanúšikovi v drese Frölundy. Tak ten je teda vybavený! Klasický veľký cestovný kufor na koliečkach plný transparentov. Fanúšik ich s kľudom angličana kus po kuse vyťahuje a usporiadateľ spokojne prikyvuje, na záver, keď švédsky fanda vytiahol z kufra igelitku plnú samolepiek Frölunda Indians sa len pousmial a ukázal mu, že O. k., môže ísť aj s kufrom do haly.

„Idem na wécko,“ zahlásil Marko, potom ako sme prešli turniketmi.
„Aj ja,“ pridáva sa Emka.
„Ja idem na pivo, počkám vás v bufete,“ vyberám si destináciu ja.

Jeden čapovaný Ottakringer do plastového pohára za 5,30 € (či 5,10 €? Sorry, nezapamätal som sismile).

Postávam a popíjam pri stolíku na stojáka v rohu haly oproti bufetu. Moja skúsenosť je, že jedno pivko za dve hodiny vydýcham, do zápasu je približne hodinka a ďalšie minimálne dve hodiny potrvá zápas, takže som v kľude. Prichádzajú moje ratolesti, dávam im dvacku na večeru. Na výber sú len bagety a chipsy, nič teplé.

Rozoberáme úroveň haly, mne sa páči, Markovi nie: „Pozri na tie tribúny v rohoch štadióna, také trápne výbežky ako na starom futbalovom štadióne v Dunajskej Strede.“

„Čo ja viem, mne sa páči, taký vzdušný.“
„Vzdušný?“ nedá sa Marko, „však to je len taká betónovo-plechová stodola.“ Marko je evidentne ovplyvnený nielen štadiónom Slovana ale aj návštevou Madisson Square Garden v New Yorku pred dvomi rokmi.
„Stodola?“ nedám sa pre zmenu ja. „Marko, to by si sa čudoval, mnoho moderných štadiónov je na tento štýl. Strohá funkcionalita. Ale všetko čisté a funkčné. Teraz som bol v Hakan aréne v Lillehammeri s našimi pilčíkmi na majstrovstvách sveta pilčíkov. To je ešte betónovejšia stavba. V roku 94 tam boli olympijské hry, hokejový turnaj na olympiáde a v roku 99 majstrovstvá sveta v hokeji. A boli tam aj majstrovstvá Európy v hádzanej.“

„To bola tá olympiáda, kedy sme vypadli vo štvrťfinále s Rusmi po predĺžení?“ zaujala téma Hakan aréna a rok 1994 Marka.

„Nó. Vtedy sme vyhrali skupinu. V skupine sme porazili Kanadu tri jedna, remizovali sme so Švédmi a Američanmi a vyhrali nad Talianmi a Francúzmi. Talianom sme dali desať. To boli časy. Šatan bol najlepší strelec turnaja, Pálffy bol najproduktívnejším hráčom a Peter Šťastný bol v All Stars. Jo bejvávalo. Rusi skončili v druhej skupine štvrtý a tak sme ich dostali vo štvrťfinále, prehrali sme po predĺžení dva tri.“

Emka sa ide pozerať na rozkorčuľovanie. Dopil som. Očami hľadám kôš. Nikde nič. „Zvláštne, ale pri bufete by mali mať nejaký kôš,“ vravím Markovi. „No čo už, nechám to tu“ a odkladám plastový pohár na vedľajší pult. „Idem sa pozrieť na rozkorčuľovanie.“

„Dopijem a idem aj ja,“ pridáva sa aj Marko.

Postavil som sa na vyvýšenú betónovú plochu so zábradlím v rohu štadióna a očami hľadám Emuš. Neviem ju nájsť.

Prichádza Marko: „Neviem, ale asi tie poháre zálohujú. Hneď ako som odišiel prišiel taký mladý chalan, zobral ten tvoj pohár a išiel s ním k pultu.“

„Kde je Emuš?“ obraciam sa na Marka s prosbou o pomoc, „neviem ju nájsť.“

Marko blúdi očami takisto bezvýsledne.

„Kam len mohla ísť, žeby na záchod?“ nejde mi to do hlavy.

„Tam je,“ ukazuje Marko na opačnú stranu štadióna.

„Jasné, že mi to hneď nenapadlo!“ S Markom stojíme na tribúne nad rozcvičujúcimi sa domácimi hráčmi, samozrejme že Emka je na opačnej strane, úplne dolu pri hracej ploche nalepená na plexiskle pri hráčoch Frölundy. Pôsobí to dosť bizarne, v drese Slovana, vo Viedni, čumí na hráčov švédskeho mužstvasmile.

Emuš počká, kým odíde z plochy posledný hráč indiánov a presúva sa k nám. V ruke drží puk so symbolom Champions League. „To mi dal Sigalet,“ žiaria jej oči.

„Čože?“ pozerám neveriacky.

„Nó. Hneď ako prišiel na ľad, tak pri prvom kolečku pri mne pobúchal hokejkou o plexisklo a pri druhom kolečku mi prehodil puk,“ žiari šťastím Emka. „A potom Genoway, keď išiel okolo, tak si chytil jednou rukou dres na prsiach, poťahal ním a druhou ukázal na mňa. Neviem, asi na môj dres.“

„Genoway?“ nedá mi to.

„Nó, však jeho brat hral za Slovan, tak on určite vie, aký má Slovan dres,“ presvedčivo nám vraví Emuš. Zlatá.

„Kde budeme sedieť?“ pýtam sa.

„Zostaňme tu v rohu, tu sú fanúšikovia Frölundy,“ navrhuje Emka.

„Neviem, ale začínam mať taký pocit, že tu je voľné sedenie. Len potom nerozumiem, načo vlastne mali na internete vyznačený sektor hostí, keď som kupoval lístky. Dokonca som vyznačoval priamo sedadlá.“

„Áno, pozri sa, každý si sadá ako chce, nikto neštuduje lístok, poďme sem vedľa na hlavnú, tam bude lepší výhľad,“ navrhuje Marko.

Mne sa to tiež pozdáva a Emuš sa nakoniec podvolí.

Začína zápas. Začínam byť trochu frustrovaný. Po desiatich minutách konštatujem, že som zaskočený tempom: „Oveľa väčšie tempo ako na poslednom zápase Slovana s Mladou Boleslavou. Lietajú ako ďábli.“

Marko pritaká: „Videl som dva zápasy Slovana v príprave, s Brnom a s Mladou Boleslavou. V obidvoch bolo nižšie tempo ako tu. To mi teda nepridáva na pohode.“

hokej

Prestávka. Emuš ide na toaletu, nechala na podlahe plastový pohár, čo ja teda zrovna dvakrát nemusím. Pořádek musí být. V tomto sú mi vzorom japonskí fanúšikovia, ktorí na futbalových majstrovstvách sveta 2002 v Japonsku zostávali po zápase na štadióne a dobrovoľne upratovali tribúny. Beriem pohár a idem s ním na chodbu. Áááá, predsa len kôš, vravím si v duchu potom, ako som zbadal plastový kôš pri východe z tribúny. Hádžem doň pohár. Už ako som sa blížil ku košu mal som silný pocit, že mladík v pubertálnom veku v červenej mikine ma pozoruje. Pohár ešte nestihol ani poriadne ukončiť svoj pristávací manéver a už znovu vzlietol pilotovaný červenomikináčom. Tak Marko mal asi pravdu. Idem to overiť a nasledujem mladého pilota. Korekt, Marko sa nemýlil. V destinácii bufet vymenil mladý pilot pohár za mincu. Takže tu už zálohovanie funguje. Super! Nechápem, prečo takmer všetko moderné sa u nás zavádza oneskorene, prečo nemôžme byť aspoň v niečom lídri, tak ako malé Estónsko. Oznamujem zálohovaciu správu Markovi, ktorý znovu dotankováva. „Tipujem, že záloha je 50 centov.“

„Už sme mohli mať 2 eurá,“ kalkuluje Marko.

„Ale mohla nám to predavačka povedať, hlavne keď videla, že sme cudzinci,“ rozvíjam tému. „Aha, dokonca tu na tom už postavili aj charitu,“ ukazujem na čierny plastový barel s komínom priemeru práve pre plastový pohár. Zrovna s ním prišli dvaja mladíci v čiernych tričkách a postavili ho hneď vedľa nás. Na bareli je lepiacou páskou prilepený oznam o účele charity. Chvíľu sa ho pokúšam rozlúštiť, ale moja nemčina na úrovni „Guten morgen“, „mahlzeit“, či vtípky á la „ja, ja, volkswagen,“ „morgen, morgen nur nicht heute sagen alle faulen leute,“ prípadne švejkovské „Das ganze tschechische Volk ist eine Simulantenbande“ (sorry bratia česismile) alebo praktické „Kinder zahlen nicht,“ ktoré som pred rokmi využíval pri každej platbe počas našej rodinnej minidovolenky v Nemecku a ktoré takmer vždy výborne pobavilo miestnych predavačov a čašníkov, na to jednoducho nestačí. Jediné čomu rozumiem sú veľké písmena na konci textu: „VIELEN DANK!“smile

hokej2

Začína druhá tretina. Marko trochu mešká, zdržal sa odovzdávaním pohára. „Euro,“ hlási mi výšku zálohy, „prišli sme o tri eurá.“

Na konci druhej tretiny po ďalšom vylúčení domáceho hráča konštatujem: „Páči sa mi ako tu fanúšikovia reagujú na vylúčenia, respektíve ako nereagujú. S absolútnym kľudom, bez akýchkoľvek reakcií, je to predsa len šport. Na Slovane pri každom vylúčení slovanistu idú diváci rozhodcu zožrať.“

„Mne sa práve tie emócie páčia, tu mi to chýba,“ prezentuje svoj pohľad na vec Marko.

Prestávka číslo dva. Dvaja chlapci v čiernych tričkách, bodygárdi charitatívneho barelu, pribehli k svojej trofeji, odohnali mladíka a nasadili naspäť vrchnú komínovú časť. A vida. Chybička se vloudila, tiež to tu nie je stopercentné á la Japonsko. Mladík na pozícii „halový zberač plastových pohárov,“ konkurent „môjho“ červenomikináča si chcel v tvrdom konkurenčnom boji pomôcť nekalými prostriedkami. Svojím činom výrazne zvýšil obozretnosť čiernotričkárov, ktorí sa posadili k barelu a celú prestávku sa od neho nepohli.

hokej3

Blíži sa záver zápasu. Chcelo by to hepyend. A svojím spôsobom ho aj máme, na spôsob českej komédie. Klasický americký šťastný koniec by bol, že indiáni z Frölundy vyhrali a Sigi, ak už nedal hetrik, tak minimálne mal štatistiku 1+1, prípadne dal rozhodujúci gól v predĺžení, či „něco takového.“ Čož o to, výsledok bol z nášho „frölunďáckeho“ pohľadu super, indiáni vyhrali 4:1, Emka oslavovala každý gól v bránke domácich ako rodená švédka. Horšie to už bolo so Sigaletom. Päťkrát vylúčený, jediný gól, ktorý indiáni obdržali bol počas presilovky viedenčanov pri jeho vylúčený. No dobre, budem objektívny, vylúčený bol „iba“ štyrikrát, raz dostal 2+2. Samozrejme, že nás to s Markom vyprovokovalo a počas poslednej tretiny sme to dali Emke pocítiť: „Ešte má 10 minút, ešte to dá, ešte ho raz vylúčia,“ „určite, vojde do Guinesovky, myslím, že ešte nikto nebol vylúčený v zápase ligy majstrov päťkrát“ (na čo Emka samozrejme reagovala rozhodným: „Štyri, bol vylúčený iba štyrikrát!“), „toto mu rozhodca odpustil, to bol faul,“ „on sa má fakt super, 50% svojho icetimu strávil na trestnej lavici, po zápase bude najsviežejší frölunďan,“ „po tomto zápase ho určite presunú do štvrtej obrannej formácie,“ „tak na toto si ma tri roky prehovárala?“ a Marko to občas zadupľoval svojim typickým, úderným a priamočiarym „je to drevák!“ Samozrejme, všetko v rámci srandy a s nadsázkou. Emke to aj tak neubralo na dobrej nálade: „To preto, že je nervózny zo mňa!“ uzemnila nás, „to preto tak hral, mal zo mňa trému.“ A zaklincovala to vetou, ktorá nás definitívne utvrdila v tom, že jej láska k svojmu idolu je „unconditional,“ neotrasená a neochvejná, pevná ako mramor: „Počkáte má, kým si na neho počkám po zápase? Chcem sa s ním vyfotiť.“

hokej5

Kontaktujte nás

Vyplňte kontaktný formulár: